Náhrady výdavkov poskytovaných zamestnancovi pri práci s jeho náradím/zariadením v rámci práce z domu

Okrem pojmu domácka práca a telepráca poznáme aj pojem práca z domu alebo tzv. „home office“. Rozdiel medzi teleprácou, domáckou prácou a home office spočíva v tom, že domácka práca a telepráca musia byť pravidelné, majú stálu povahu, zatiaľ čo home office má príležitostný charakter.

Kedysi bol home office považovaný v práci skôr za benefit, avšak počas pandémie COVID-19 začal byť pre pandemické opatrenia pre viacerých ľudí skôr povinnosťou. Zamestnanci sa museli situácii prispôsobiť a svoje domovy dočasne premenili aj na pracoviská (kancelárie). Táto situácia si vyžiadala aj zmeny v legislatíve.

Zmenami si prešiel aj zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“). Tento predpis ustanovuje zamestnávateľom povinnosť preplatiť zamestnancom zvýšené výdavky spojené s využívaním vlastného zariadenia pri práci.

Tento článok pojednáva o home office a povinnosti zamestnávateľa preplatiť zamestnancom zvýšené výdavky spojené s využívaním vlastného zariadenia pri práci.

Pojem domácka práca, telepráca

Obidve formy zamestnávania, či­že domácka práca aj telepráca sú upravené v § 52 Zákonníka práce. V princípe sú obe formy podriadené pod ten istý právny režim, čo sa týka kvality právneho postavenia zamestnanca. Obe formy majú spoločné to, že ide o prácu vykonávanú z domu, z vlastnej domácnosti zamestnanca alebo z iného dohodnutého miesta. Podstata domáckej práce a telepráce teda spočíva v tom, že zamestnanec vykonáva prácu z iného miesta než je miesto pracoviska zamestnávateľa.

Rozdiel medzi teleprácou a domáckou prácou spočíva v tom, že zamestnanec pri telepráci používa informačné technológie, pri ktorých dochádza pravidelne k elektronickému prenosu dát na diaľku. Pojmom informačná technológia spravidla možno rozumieť organizačnú, výpočtovú, reprografickú, prípadne telekomunikačnú techniku používanú pri práci s informáciami, dátami a pod.

O domácku prácu/teleprácu ide vtedy, keď sa práca vykonáva pravidelne v rozsahu ustanoveného pracovného času alebo jeho časti a ktorá by mohla byť vykonávaná na pracovisku zamestnávateľa, no je vykonávaná pravidelne z domácnosti zamestnanca.

Deliacim kritériom právnej úpravy, kedy ide o domácku prácu/teleprácu a kedy nie, je otázka pravidelnosti výkonu práce mimo pracoviska zamestnávateľa (keď ide o pravidelný výkon, ide o domácku prácu/teleprácu a na ňu naviazané plnenie určitého súboru povinnosti). Pravidelnosť neznamená, že práca z domácnosti sa musí vykonávať v rozsahu celého ustanoveného (určeného) týždenného pracovného času, práca z domácnosti (domácka práca/telepráca) sa môže vykonávať aj v dohodnutom rozsahu, ktorý je časťou ustanoveného (určeného) týždenného pracovného času (napr. jeden, dva dni v týždni).

Domácnosťou zamestnanca sa podľa § 52 ods. 3 Zákonníka práce rozumie „dohodnuté miesto výkonu práce mimo pracoviska zamestnávateľa.“ Z dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že to môže byť hocijaké miesto vrátane takého dojednania miesta, že zamestnanec si sám vyberá, odkiaľ bude prácu vykonávať, ak to povaha práce umožňuje (t. j. dojednanie nemusí obsahovať konkrétne miesto výkonu práce, ale určenie, že miesto výkonu práce sa ponecháva na zamestnanca).

Zákonník práce v § 52 ods. 2 ustanovuje, čo nemožno za domácku prácu/teleprácu považovať: „Za domácku prácu alebo t