Odklon od uplatňovania všeobecnej zásady civilného sporového konania – sudcovskej a zákonnej koncentrácie je zásadný a smeruje k tomu, aby vec bola v čo najkratšom čase prejednaná a rozhodnutá. V rámci všeobecnej právnej úpravy civilného sporového konania sú strany povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo zo zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.[1] Toto ustanovenie vyjadruje tzv. sudcovskú koncentráciu konania. Podľa ustanovenia upravujúceho zákonnú koncentráciu konania prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.[2] Podľa komentára k CSP predkladanie a označovanie skutočností a dôkazných prostriedkov na preukázanie tvrdení strán sporu predstavuje procesnú aktivitu, ktorá je charakteristická pre sporové konanie. Možno konštatovať, že vyplýva z kontradiktórnej povahy sporového konania, ktorého podstatou je protichodnosť záujmov strán sporu, na bránenie a uplatňovanie ktorých využívajú prostriedky procesného útoku a procesnej obrany.[3]
Deformáciou zákonnej a sudcovskej koncentrácie konania v prípade individuálneho pracovnoprávneho sporu sa uplatňuje snaha o vyrovnanie prirodzenej nerovnosti medzi stranami individuálneho pracovnoprávneho sporu – zamestnancom a zamestnávateľom. Zjednodušene povedané, na strane zamestnanca, ktorý predstavuje slabšiu stranu sporu, pretože nemá k dispozícii také možnosti, a najmä prostriedky ako zamestnávateľ, sa neuplatnia ustanovenia, resp. obmedzenia zákonnej a sudcovskej koncentrácie konania. Odklon od sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania, ktorá sa aplikuje v rámci všeobecnej právnej úpravy civilného sporového konania, je v odbornej literatúre odôvodnený snahou o dosiahnutie a zabezpečenie zásady „rovnosti zbraní“ medzi stranami. Zákonný odklon od sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania v prípade individuálneho pracovnoprávneho sporu vychádza z toho, že zamestnanec nemá často taký prístup k dôkazným prostriedkom, aby ich uplatnil v súlade so všeobecnými ustanoveniami o koncentrácii konania. Na zabezpečenie hospodárnosti a účelnosti individuálneho pracovnoprávneho sporu je potrebné, aby zamestnanec mohol a bol schopný predložiť dôkazy, ktorými bude úspešne brániť svoje právo a zvýši tak svoje šance v konaní. Výklad k ustanoveniu o odklone od všeobecnej právnej úpravy koncentrácie konania uvádza, že takýto prístup zabezpečuje zamestnancovi v individuálnom pracovnoprávnom spore rovnakú možnosť uplatnenia dôkazov a dôkazných tvrdení ako zamestnávateľovi, keďže zmierňuje zamestnancovi prekážky v prístupe k nim. V prípade individuálneho pracovnoprávneho sporu hospodárnosť konania ustupuje jeho účelu, ktorý spočíva vo vydaní spravodlivého rozhodnutia. Je však potrebné zdôrazniť, že aj napriek odklonu od zákonnej a sudcovskej koncentrácie v prípade individuálneho pracovnoprávneho sporu je potrebné brať na zreteľ aj základné ľudské právo na rozhodnutie vo veci samej v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov.
Modifikácia zákonnej a sudcovskej koncentrácie konania, čiže ponechanie možnosti zamestnancovi uplatniť dôkazy a dôkazné prostriedky až do vyhlásenia rozhodnutia súdu, sa aplikuje aj v prípade, že zamestnanec je zastúpený advokátom, resp. odborovou organizáciou, teda má kvalifikovanú právnu pomoc. Vyvstáva tu otázka, či je spomenutý odklon od všeobecnej úpravy koncentrácie konania primeraný. V prípade, že zamestnanec disponuje kvalifikovaným právnym zastúpením, a to najmä vo forme advokáta, je potrebné sa zaoberať otázkou, či takýto odklon nepredstavuje neprimeranú výhodu pre zamestnanca a neporušuje oprávnené záujmy zamestnávateľa ako druhej strany sporu. Sme toho názoru, že v danom prípade už nedochádza k vyrovnaniu procesného postavenia strán v individuálnom pracovnoprávnom spore, ale k ich narušeniu a oslabeniu vo vzťahu k zamestnávateľovi. Ak je zamestnanec riadne zastúpený advokátom, považujeme takýto odklon od zákonnej koncentrácie konania v rozpore so zásadou „rovnosti zbraní“ v neprospech zamestnávateľa. Polemizovať sa dá vo vzťahu k zastúpeniu odborovou organizáciu, keďže jej členovia zväčša nemajú právnické vzdelanie, právna pomoc je im poskytovaná externe. Ak vychádzame z toho, že odborová organizácia zabezpečuje poskytovanie právnej pomoci a právnych rád externe advokátom, sme toho názoru, že aj v prípade zastupovania zamestnanca v spore odborovou organizáciou predstavuje odklon od všeobecnej úpravy koncentrácie konania procesnú výnimku, ktorá je neprimeraná svojmu cieľu a nerešpektuje oprávnené záujmy zamestnávateľa. Navrhovali by sme úpravu tohto ustanovenia CSP tak, aby vylučovalo odklon od všeobecnej právnej úpravy zákonnej a sudcovskej koncentrácie konania v prípade procesného zastúpenia zamestnanca kvalifikovanou právnou pomocou – advokátom alebo odborovou organizáciou.
V rámci právnej úpravy civilného procesu v ČR sa koncentrácia konania uplatňuje jednak v momente skončenia prípravného konania podľa § 114c OSŘ, skončenia prvého pojednávania podľa § 118b OSŘ a napokon v okamihu vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa. V rámci prípravného konania súd vyzve účastníkov konania, aby doplnili svoje potrebné tvrdenia o skutočnostiach rozhodné pre vec a návrhy na vykonanie dôkazov k ich preukázaniu a aby splnili svoje ďalšie procesné povinnosti. Tieto procesné povinnosti sú účastníci povinní splniť do konca prípravného konania. Z dôležitých dôvodov im môže súd predĺžiť túto lehotu maximálne o 30 dní. V rámci prípravného konania sú síce účastníci konania povinní navrhovať dôkazy, avšak súd ich nemôže vykonávať. Z tohto dôvodu sa v praxi môže stať, že súd v ďalšom konaní zistí, že bude potrebovať ďalšie dôkazy, tieto však nebudú môcť byť z dôvodu zákonnej koncentrácie konania účastníkmi navrhnuté. Z tohto dôvodu nie sú prípravné konania sudcami často nariaďované.
Sudcovská koncentrácia sa v právne
