Monitorovanie zamestnancov na pracovisku

Právo na súkromie ako jedno zo základných ľudských práv nepochybne prislúcha i zamestnancom. Je však nutné zdôrazniť, že na druhej strane je právo zamestnávateľa vykonávať kontrolu a dohľad nad pracovným výkonom zamestnanca, a taktiež právo primeraným spôsobom zabezpečovať ochranu vlastného majetku. Z tohto dôvodu nie je súkromie na pracovisku úplne nedotknuteľné. Pri posudzovaní miery súkromia na pracovisku judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva stanovuje tzv. dôvodné očakávanie súkromia. V zmysle neho zamestnanec môže dôvodne očakávať súkromie, ak z pokynov zamestnávateľa či z vnútropodnikových predpisov nemožno vyvodiť opak. 

V zmysle slovenskej legislatívy síce je monitorovanie činnosti zamestnancov možné, no len v zákonom presne vymedzených mantineloch. Kľúčovým ustanovením o kontrolovaní zamestnancov je § 13 ods. 4 Zákonníka práce, v zmysle ktorého: „Zamestnávateľ nesmie bez vážnych dôvodov spočívajúcich v osobitnej povahe činností zamestnávateľa narúšať súkromie zamestnanca na pracovisku a v spoločných priestoroch zamestnávateľa tým, že ho monitoruje, vykonáva záznam telefonických hovorov uskutočňovaných technickými pracovnými zariadeniami zamestnávateľa a kontroluje elektronickú poštu odoslanú z pracovnej elektronickej adresy a doručenú na túto adresu bez toho, aby ho na to vopred upozornil.“ Zákon ďalej uvádza, že ak zamestnávateľ zavádza kontrolný mechanizmus, je povinný prerokovať so zástupcami zamestnancov rozsah kontroly, spôsob jej uskutočnenia, ako aj dobu jej trvania a informovať zamestnancov o rozsahu kontroly, spôsobe jej uskutočnenia, ako aj o dobe jej trvania.“

Z  uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že monitorovanie zamestnancov je možné len vtedy, keď zá