Právne predpisy všeobecne neupravujú tvorbu vnútorných predpisov a ani ich nedefinujú. Absencia zákonnej definície vedie k tomu, aby definičné znaky boli vytvorené prispením právnej teórie a aplikačnej praxe súdov. Treba u nich skúmať tieto kritériá definujúce vnútorné predpisy:
-
normatívnu povahu vnútorných predpisov,
-
povahu vnútorných predpisov ako právneho úkonu,
-
oboznámenie zamestnancov s vnútornými predpismi.
Prvým kritériom, resp. charakteristickým znakom pre vnútorné predpisy je normatívnosť a ich druhová povaha, teda úprava neurčitého počtu situácií, ktoré vykazujú rovnaké druhové znaky. Normatívny vnútorný predpis je taký písomný akt, ktorý má záväznosť normy správania sa (príkaz, zákaz, dovolenie), vyjadruje pravidlo v podobe práv a povinností. Nevyhnutným znakom pre akýkoľvek normatívny systém je všeobecnosť. Pravidlo je všeobecné vtedy, ak je jeho predmet úpravy, ako aj adresát vymedzený druhovými znakmi a upravuje správanie sa pre celú skupinu vzťahov rovnakého druhu a neurčitého počtu. Pravidlo nemá upravovať konkrétnu situáciu, ale ustanoviť rámec pre neurčitý počet situácií a pre opakované deje a postupy. Medzi vnútorné predpisy zamestnávateľa preto nemožno zaradiť také jeho rozhodnutia, ktoré upravujú iba individuálne situácie a prípady bez možnosti opakovanej aplikácie na obdobné situácie rovnakého druhu. Druhové znaky normy môžu byť naplnené rôznou mierou všeobecnosti. Niektoré pravidlá môžu byť menej všeobecné a sú formulované do najmenších podrobností. Iné pravidlá môžu byť s vyššou alebo vysokou mierou všeobecnosti, tieto sú neurčité a dosť nezrozumiteľné. Neurčité pravidlá si vyžadujú výklad, ktorý objasní ich význam.
Druhým definičným kritériom je skutočnosť, že vnútorné predpisy sú vydávané zamestnávateľmi. Toto kritérium odlišuje vnútorné predpisy od ostatných formálnych prameňov pracovného práva, pretože vnútorné predpisy nie sú vytvárané a vydávané verejnou autoritou, napríklad parlamentom, ako je tomu v prípade tvorby právnych predpisov. Osobitosťou slovenského pracovného práva je aj priznanie statusu zamestnávateľa pre organizačnú jednotku zamestnávateľa, ak to ustanovujú osobitné predpisy alebo stanovy podľa osobitného predpisu. Vnútorné predpisy môžu byť vydávané aj pre jednotlivé organizačné jednotky zamestnávateľa. Organizačné jednotky zvyčajne nevydávajú vnútorné predpisy samostatne, ale buď v koordinácii s vedením zamestnávateľa ako celku, alebo vedenie zamestnávateľa vydáva vnútorné predpisy koordinovane pre jednotlivé organizačné jednotky.
Ďalším kritériom je povaha vnútorných predpisov ako právneho úkonu. Vydávanie vnútorných predpisov zamestnávateľmi zároveň otvára otázku právnej povahy týchto normatívnych aktov. Podľa zákonnej definície sa za právny úkon považuje prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene a zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s týmto prejavom spájajú. Forma právneho úkonu je ponechaná na vôľu subjektov daného právneho úkonu, pokiaľ zákon nepredpisuje konkrétnu formu, napríklad písomnú formu. Pre pracovné právo je príznačné osobitné pravidlo upravené v
§ 17 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého je nedodržanie písomnej formy sankcionované neplatnosťou právneho úkonu iba v prípade, že to zákon výslovne upravuje tzv. doložkou neplatnosti. Pre vnútorné predpisy nie je výslovne predpísaná písomná forma, a teda ani jej nedodržanie by nespôsobovalo neplatnosť vnútorného predpisu ako právneho úkonu. Potreba právnej istoty a normatívna stránka zmiešanej povahy vnútorných predpisov však pri otázke formy vnútorných predpisov jednoznačne vyžadujú písomnú formu.
Objekt právneho úkonu nazývaný aj predmet právneho úkonu musí byť možný a dovolený. Za nedovolený právny úkon v zmysle
§ 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len "Občiansky zákonník") sa pokladá právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.
Vnútorné predpisy smerujú k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností zamestnancov a zamestnávateľa. Ak majú mať vnútorné predpisy povahu právneho úkonu, musia nielen spôsobovať vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností zamestnancov a zamestnávateľa, ale takéto následky by mali právne predpisy s vnútornými predpismi spájať.
Zákonník práce výslovne rozlišuje medzi pojmami právne predpisy a ostatné predpisy.
Zákonník práce tým vytvára priestor na vydávanie ostatných predpisov, teda vnútorných predpisov. Vnútorné predpisy v texte
Zákonníka práce nesú normatívne označenie "ostatné predpisy", kým všeobecne záväzné