Prestávka v práci

Prestávka v práci (na odpočinok a jedenie) predstavuje čas (dobu) odpočinku medzi dvoma úsekmi pracovného času v rámci pracovnej zmeny. Zákonník práce ustanovuje, kedy jej poskytnutie je povinné. Zamestnávateľ má povinnosť prestávku v práci poskytnúť, nie iba umožniť a ponechať na zamestnancovi, či ju využije alebo nie (t. j. zamestnanec sa nemôže vzdať prestávky v práci – táto otázka súvisí s BOZP, navyše aj v evidencii pracovného času má byť vyznačený koniec úseku vykonávania práce a začiatok úseku vykonávania práce, a teda aj nepriamo prestávka v práci). Zamestnanec sa teda nemôže rozhodnúť, že nevyužije prestávku v práci a odíde skôr z pracoviska. Zamestnávateľ a zamestnanec sa nemôžu dohodnúť na tom, že pracovná zmena bude napr. od 8.00 h do 16.00 h bez prestávky v práci.

Právo na prestávku v práci a podmienky jej poskytnutia

Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancom prestávku v práci je daná, ak pracovná zmena zamestnanca (pojem vymedzený v § 90 ods. 1 ZP) je:

a) dlhšia ako šesť hodín,

b) dlhšia ako štyri a 1/2 hodiny – u mladistvého zamestnanca (pozri § 40 ods. 3 ZP).

Ide o väzbu na dĺžku pracovnej zmeny, nie na dĺžku pracovného času − v § 91 ods. 1 ZP sa uvádza „ktorého pracovná zmena“, nie „ktorého pracovný čas“. Nejde tu ani o väzbu na skutočný výkon práce na pracovisku, ako je to v § 152 ZP.

Príklad:

• Pracovná zmena je od 6.00 h do 14.00 h = pracovná zmena je 8 hodín – zamestnanec má právo na prestávku v práci,
• pracovná zmena je od 6.00 h do 12.30 = pracovná zmena je 6 hodín a 30 minút – zamestnanec má právo na prestávku v práci,
• pracovná zmena je od 6.00 h do 12.00 h = pracovná zmena je 6 hodín – zamestnanec nemá právo na prestávku v práci, keďže pracovná zmena nie je dlhšia ako šesť hodín, ale presne šesť hodín.

Pozn.: Pri pružnom pracovnom čase je dĺžka pracovnej zmeny závislá od času príchodu a času odchodu zamestnanca z práce.

Ďalšia prestávka v práci

Zákonník práce neustanovuje povinnosť zamestnávateľa poskytnúť ďalšiu v prestávku v práci, ak je pracovná zmena 12 hodín (napr. 6.00 h – 18.00 h), ale ani nevylučuje jej poskytnutie (pozri § 91 ods. 2 ZP). Ak sa poskytuje ďalšia prestávka v práci, jej rozsah už nemusí byť 30 minút.

Rozsah prestávky v práci

Zákonník práce ustanovuje rozsah prestávky v práci ako časový úsek 30 minút – presnejšie „v trvaní 30 minút“.

Nepretržitosť prestávky v práci

Príklad:

Podľa Zákonníka práce má mať zamestnanec prestávku v práci počas pracovnej zmeny v trvaní 30 minút. Keďže Zákonník práce priamo neustanovuje, že má ísť o nepretržitú prestávku v práci (porovnaj s § 92 a § 93 ZP), zamestnávateľ ju rozdelí na 20 minút a na 10 minút. Je takýto postup možný?

Zákonník práce síce nepoužíva spojenie „nepretržité trvanie prestávky v práci“ tak, ako je to pri nepretržitom dennom odpočinku (§ 92 ZP) a nepretržitom odpočinku v týždni (§ 93 ZP), avšak z jej účelu – na odpočinok a jedenie (v spojení aj s povinnosťou zamestnávateľa umožniť a zabezpečiť stravovanie podľa § 152 ZP), ako aj zo slov „v trvaní“ (§ 91 ZP neustanovuje, že prestávka v práci je 30 minút, ale „v trvaní 30 minút“), ako aj zo singulára – jedna prestávka v práci (v ods. 2 v nadväznosti na to „predĺženie tejto prestávky“) vyplýva, že prestávka sa má poskytnúť vcelku a zamestnávateľ teda nemôže deliť čas prestávky na dve časti, napr. 2 x 15 minút, 20 + 10 minút.

Predĺženie prestávky v práci

Zákonník práce predĺženie prestávky v práci nezakazuje. Podľa § 91 ods. 2 ZP podrobnejšie podmienky poskytnutia prestávky vrátane jej predĺženia zamestnávateľ dohodne so zástupcami zamestnancov (pozri aj § 12 ods. 1 ZP). Ak u zamestnávateľa pôsobia zástupcovia zamestnancov, aj určenie dlhšej prestávky v práci musí byť predmetom dohody.

Príklad:

Zamestnávateľ určil, že prestávka v práci bude od 12.00 h do 13.00 h. Zamestnanec s takýmto určením nesúhlasí, pretože musí zostať dlhšie v práci (hoci neodpracuje viac hodín) a argumentuje, že na predĺženie prestávky