Neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru

Zákonník práce presne upravuje dôvody a spôsoby skončenia pracovného pomeru. Pracovný pomer môže byť ukončený zo strany zamestnanca alebo zamestnávateľa, viacerými spôsobmi, a to:

1. dohodou,
2. výpoveďou,
3. okamžitým skončením,
4. skončením v skúšobnej dobe.

Osobitné ustanovenia Zákonníka práce sa venujú skončeniu pracovného pomeru na dobu určitú, hromadnému prepúšťaniu alebo zákazu výpovede, ako aj nárokom zamestnanca na odstupné a inštitútu výpovednej doby.

Dohoda o skončení pracovného pomeru

Pri skončení pracovného pomeru dohodou sa predpokladá súhlas oboch účastníkov pracovného pomeru, t. j. zamestnanca a zamestnávateľa. Samotné ustanovenie § 60 Zákonníka práce nie je koncipované tak prísne, ako pri ostatných spôsoboch skončenia pracovného pomeru, a dohoda o skončení pracovného pomeru medzi zamestnancom a zamestnávateľom predstavuje najbežnejší a zároveň najjednoduchší spôsob skončenia pracovného pomeru.

V zmysle § 60 Zákonníka práce platí:

„Ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom.“

Pri dohode nie je zamestnávateľ viazaný žiadnou výpovednou dobou. Zamestnávateľ sa so zamestnanom presne dohodne, kedy príde k skončeniu pracovného pomeru. Okamih skončenia pracovného pomeru môže byť určený konkrétnym dátumom, prípadne iným spôsobom, to však za predpokladu, že moment skončenia pracovného pomeru je jasný a nie sú o ňom žiadne pochybnosti. Zároveň skutočnosť, či a kedy nastane moment skončenia pracovného pomeru, musí byť objektívna, nesmie závisieť od subjektívnej vôle jednej zo zmluvných strán. Takouto objektívnou skutočnosťou by mohlo byť napríklad skončenie práceneschopnosti zamestnanca. Za iný spôsob považujeme určenie okamihu inou skutočnosťou ako konkrétnym dátumom, môžeme považovať napríklad aj deň vzniku n