K problematike terminovaných dojednaní úpravy pracovných podmienok

Tento záujem v zásade vychádza z dvoch základných modelových situácií, a to buď v prípade, keď zamestnávateľ potrebuje prekryť určité obdobie zníženia výroby alebo dopytu po svojich výrobkoch, resp. po celkovom objeme produktov a služieb, pričom dôsledkom týchto javov je reálny pokles dopytu po pracovnej sile jeho zamestnancov a tým potreba skrátenia ustanoveného týždenného pracovného času zamestnancov.

Samozrejme, zamestnávateľ nemá potrebu alebo nechce u zamestnancov využívať inštitút prekážok v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“), ktoré ustanovujú pomerne vysoké náhrady miezd zamestnancov rádovo od 60 % priemerného zárobku zamestnancov pri uplatnení prekážok v práci na strane zamestnávateľa z dôvodu vážnych prevádzkových dôvodov až po 100 % pri uplatnení iných prekážok v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 1 alebo ods. 3 Zákonníka práce.  

Rovnako ako zamestnávateľ nechce alebo nemôže využiť inštitút nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času podľa § 87 alebo § 87a Zákonníka práce, v rámci ktorého by vedel rozvrhnúť pracovný čas tak, aby ho dokázal v rámci stanoveného vyrovnávacieho obdobia vyrovnať, pokiaľ by zamestnancov nechal v aktuálnom období čerpať pracovné voľno.

Druhým prípadom, pri ktorom zamestnávatelia najčastejšie volia terminované dojednanie pracovných alebo mzdových podmienok, je aktuálny záujem o prekonanie nepriaznivej hospodárskej situácie v podobe snahy o dočasné zníženie miezd zamestnancov.