Individuálny pracovnoprávny spor (1. časť)

Pracovnoprávny vzťah a závislá práca

Právna teória odôvodňuje zakotvenie tejto osobitnej právnej úpravy individuálneho pracovnoprávneho sporu univerzálne prijímaným názorom, že pracovné právo je často vyčleňované zo súkromnoprávnych disciplín, keďže má sčasti súkromnoprávny a sčasti verejnoprávny charakter. Uvedené je determinované najmä tým, že v žiadnom z právnych odvetví slovenského právneho poriadku nie je toľko kogentných noriem, ktoré dané vzťahy upravujú. K zosilneniu vplyvu kogentných ustanovení na obsah pracovného pomeru došlo aj vplyvom vývoja práva EÚ v oblasti ochrany zamestnanca, ako aj v oblasti zákazu diskriminácie.

Základnou črtou pracovného práva je právna úprava vzťahov pri realizácii závislej práce, ktoré možno rozdeliť na individuálne a kolektívne. Je preto aj nevyhnutné rozlišovať subjekty pracovnoprávnych vzťahov, ktoré vstupujú buď do individuálnych, alebo do kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov. Závislá práca je definovaná zákonom č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“) ako práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. [1] 

Na základe charakteristických znakov závislej práce je prirodzene odvoditeľné aj špecifické postavenie subjektov pracovnoprávnych vzťahov. Z týchto definičných znakov rovnako vyplýva zásadná skutočnosť pre vnímanie problematiky tzv. slabšej strany, a teda podriadeného postavenia zamestnanca voči zamestnávateľovi. V danom prípade právna úprava vychádza z toho, že nadriadené postavenie zamestnávateľa je potrebné kompenzovať zvýšenou ochranou zamestnanca, ktorá sa objavuje v pracovnoprávnych predpisoch. Zamestnanca tak v danom prípade môžeme charakterizovať ako tzv. slabší subjekt práva. Je len logické, že jeho ochrana sa z pracovnoprávnych predpisov pretavila aj do CSP ako základného kódexu občianskehopráva.

Jednotlivé subjekty pracovného práva môžeme rozdeliť na subjekty individuálnych pracovnoprávnych vzťahov a subjekty kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov. Popri individuálnych a kolektívnych pracovnoprávnych vzťahoch sa v praxi môžeme stretnúť aj s tzv. ďalšími pracovnoprávnymi vzťahmi, ktoré sú upravené v iných právnych predpisoch ako je Zákonník práce. Zákonník práce sa na tieto vzťahy vzťahuje len delegovane alebo subsidiárne (napr. služobný pomer, štátnozamestnanecký pomer a pod.). Účastníkmi pracovnoprávnych vzťahov sú zamestnávateľ, organizácie zamestnávateľov, zamestnanec, zástupcovia zamestnancov, orgány odborových organizácií, vyšší odborový orgán (odborové zväzy) a štát prostredníctvom orgánov štátnej správy. Obsah pracovnoprávnych vzťahov tak môžeme definovať ako súhrn subjektívnych práv a právnych povinností účastníkov pracovnoprávnych vzťahov. [2]

Na základe definície pracovnoprávnych vzťahov ako právnych vzťahov, v ktorých účastníci vystupujú ako nositelia subjektívnych práv a povinností všeobecne ustanovených a zabezpečených normami procesného práva, je zrejmé, že spory v týchto vzťahoch vznikajú tým, že ich subjekty porušujú tieto práva alebo nedodržiavajú svoje povinnosti. Realizácia subjektívnych práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch je jednou z najdôležitejších foriem realizácie práva, čo však predpokladá, že pri tejto realizácii často dochádza k prekročeniu ustanovených oprávnení, a tým aj k zneužitiu práva ako takého.

V tejto súvislosti poukazujeme na základnú zásadu Zákonníka práce uvedenú v čl. 2, podľa ktorej „výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.“ Napriek tomu však v pracovnoprávnych vzťahoch často dochádza ku konaniu v rozpore s touto zásadou, a teda aj k zneužívaniu práva. [3]

Vzhľadom na to, že pracovnoprávne vzťahy právna teória rozdeľuje na individuálne a kolektívne, rovnako aj spory, ktoré z týchto vzťahov vznikajú, rozdeľujeme na individuálne a kolektívne. Pracovné právo ako samostatné odvetvie práva počíta so vznikom takýchto sporov a vo svojich normách upravuje niekoľko postupov riešenia vzniknutých sporov. Avšak v rámci osobitnej úpravy riešenia individuálnych pracovnoprávnych sporov sa pracovné právo opiera o CSP. Konkrétna úprava spôsobov riešenia pracovnoprávnych sporov spadá pod ochrannú funkciu pracovného práva, ktorá sa premieta aj do úpravy individuálneho pracovnoprávneho sporu v CSP. Uvedené vyplýva najmä z toho, že vo väčšej miere dochádza k