Situácia: Zamestnanec bol vyslaný na zahraničnú pracovnú cestu. Zamestnávateľ hradí ubytovanie, cestovné náklady (letenku, miestnu dopravu), stravné, poistenie. Zamestnancovi napr. dňa 30.7. zrušia spiatočný večerný let. Na účely tohto príkladu pôjde o pracovnú cestu, keď zamestnanec ráno odchádza na jednodňovú cestu a večer sa vracia alebo odchádza deň predtým a ďalší deň večer sa vracia – v prípade zamestnancov z Bratislavy to umožňuje prítomnosť viedenského letiska, kde viaceré linky do kľúčových miest ako napr. Brusel odchádzajú ráno a vracajú sa večer. Ide o leteckú spoločnosť z EÚ a z letiska v EÚ.
V tomto prípade zrušenie večerného letu (ak je to posledný let) znamená, že neexistuje letecká alternatíva návratu na územie SR v daný deň (ak opomenieme iné formy transportu – napr. nočný vlak). Podľa osobitného prepisu (ku ktorému sa vrátime) letecká spoločnosť zodpovedá za osud cestujúceho (neplatí to však vždy) – má povinnosť v súvislosti s ubytovaním a stravou cestujúceho.
V tomto prípade letecká spoločnosť:
- uhradila náklady na ubytovanie, ktoré zamestnanec vynaložil (noc strávená v príslušnom hoteli v mieste odletu),
- uhradila náklady na stravu – večera a raňajky,
- zaplatila zamestnancovi kompenzáciu (náhradu) podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91– (ďalej na účely tohto článku len „nariadenie 261/2004“) – v jednoduchších prípadoch je to 250 €,
- zamestnancovi zabezpečila let v ďalší deň.
Zamestnávateľ, vzhľadom na to, že zahraničná pracovná cesta neskončila v očakávaný deň (30.7.), ale 31.7. musel podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách zamestnancovi uhradiť stravné za ďalší deň – podľa príslušnej krajiny (spravidla 45 €/deň – napr. SRN, Belgicko) a príslušného časového pásma (z hľadiska dĺžky zahraničnej pracovnej cesty v kalendárny deň).
Pre zamestnávateľa tu vzniklo niekoľko otázok:
1. môže zamestnávateľ zohľadniť leteckou spoločnosťou uhradenú stravu vo výške stravného, ktoré zamestnancovi patrí za dni 30.7. a 31.7., t. j. krátiť ho?
2. komu patrí kompenzácia 250 € od leteckej spoločnosti, vzhľadom na to, že letenku hradil zamestnávateľ a nie zamestnanec?
3. môže si zamestnávateľ započítať škodu, ktorá mu vznikla (vyššie náklady) voči kompenzácii 250 € vyplatenej cestujúcemu zamestnancovi (napr. z dôvodu vzniku škody)?
4. môže si zamestnávateľ uplatniť škodu (zvýšené náklady) voči leteckej spoločnosti?
Uvedené otázky umožňujú vysvetliť aj niekoľko právnych inštitútov pracovného práva.
Práva cestujúcich – zamestnancov a ich zamestnávateľov v leteckej preprave
V leteckej doprave sa upravuje ochrana slabšej strany spotrebiteľa – cestujúceho. Cieľom tohto článku nie je až tak analyzovať, aké právo má cestujúci (prepravovaná osoba) z hľadiska svojich práv voči leteckej spoločnosti, ale zamerať sa na pracovnoprávne súvislosti spojené so zrušením letu cestujúceho zamestnanca.
Práva cestujúcich upravuje nariadenie 261/2004. [1] Nejde však o jediný predpis – platí aj tzv. Dohovor o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu (tzv. Montrealsky dohovor) [2] Riešia sa tam otázky vo vzťahu k strate batožiny, nehodám, omeškaniu a pod.
Pre bližšie informácie o ich vzťahu, aplikácii je potrebné pozrieť si príslušné články z daného odvetvia (nápomocné môže byť aj ďalej uvedené výkladové usmernenie Európskej komisie k nariadeniu 261/2004). V analyzovanom prípade bol ustálený stav, t. j. letecká spoločnosť z EÚ nerozporovala svoju povinnosť a zamestnancovi vyplatila kompenzáciu (250 €) a náklady na ubytovanie a stravu podľa nariadenia 261/2004. K samotnému nariadeniu 261/2004 však existuje celý rad súdnych sporov pred Súdnym dvorom EÚ, keď letecká spoločnosť odmietla plniť (to však nie je predmetom článku).
Povaha kompenzácie podľa nariadenia 261/2004
Základnou otázkou, ktorú si zamestnávateľ kládol je otázka súvisiaca s tým, komu patrí kompenzácia podľa nariadenia 261/2004 – zamestnancovi (ako cestujúcemu) alebo zamestnávateľovi ako osobe, ktorá letenku zakúpila.
Nariadenie 261/2004 (t. j. ide o právny predpis EÚ, ktorý je priamo účinný na území SR) v čl. 1 upravuje svoj predmet: Toto nariadenie za podmienok špecifikovaných nižšie ustanovuje minimálne práva cestujúcich, keď:
a) im bol proti ich vôli odmietnutý nástup do lietadla,
b) bol ich let zrušený,
c) ich let má meškanie.
V čl. 1 nariadenia 261/2004 je teda uvedené, že ide o práva cestujúcich. Ide teda o prepravovanú osobu, čo môže byť osoba, ktorá cestuje za pracovným účelom (zamestnanec, SZČO, právnik a pod.) alebo súkromne (na dovolenku).
Na tomto mieste si pomôžeme závermi aj od iných odborníkov (keďže autor článku sa venuje primárne pracovnému právu). [3]
„Nařízení č. 261/2004 pojem „cestující“ nijak nedefinuje.
Cestující je nicméně definovány Nařízení č. 785/2004, podle něhož je „cestujícím" osoba, která se účastní letu se souhlasem leteckého dopravce, přičemž za cestující nej sou považováni členové posádky letadla, kteří jsou ve službě (čl. 3 písm. g) Nařízení č. 785/2004). Tato definice cestujícího je analogicky použitelná i pro Nařízení č. 261/2004.
Vedle toho podle SD EU, který se v rozsudku ve věci Wucher Helicopter GmbH, Euro-Aviation Versicherungs AG proti Fridolínu Santerovi zabýval vztahem mezi definicí cestujícího v Nařízení č. 785/2004 a Montrealské úmluvě, navíc „osoba, která spadá pod pojem , cestující' ve smyslu čl. 3 písm. g) nařízení č. 785/2004, spadá rovněž pod pojem cestující' ve smyslu článku 17 této úmluvy, pokud byla přepravena na základě ,přepravní smlouvy' ve smyslu článku 3 uvedené úmluvy" (bod 42 rozsudku Soudního dvora ze dne 26. února 2015. Věc C-6/14. Wucher Helicopter GmbH, Euro-Aviation Versicherungs A G proti Fridolínu Santerovi. In: EUR-Lex [právní informační systém]. Úřad pro publikace Evropské unie [cit. 23.04.2018].).
Za „cestujícího“ bude nutné považovat také zaměstnance, který byl vyslán zaměstnavatelem, jenž uzavřel přepravní smlouvu, na služební cestu (bod 52 rozsudku Soudního dvora ze dne 17. února 2016. Věc 429/14. Air Baltic Corporation AS proti Lietuvos Respublikos specialiuji} tyrimi} tarnyba. In: EUR-Lex [právní informační systém]. Úřad pro publikace Evropské unie [cit. 23.04.2018].).
Vyjdeme-li pak z teorie, bude možné za „cestujícího“ považovat jakoukoliv osobu, která je nebo má být přepravována leteckým dopravcem, a to bez ohledu na důvod a účel přepravy a bez ohledu na to, kdo za přepravu zaplatil nebo učinil příslušnou rezervaci (srov. COLANGELO; ZENO-ZENCOVICH, op. cit., s. 132).“
Z uvedeného vyplýva, že oprávnenou osobou je cestujúci, a teda zamestnanec a nie zamestnávateľ, keďže účelom kompenzácie (čl. 7) je kompenzovanie problémov, ktoré vznikli cestujúcemu, napr. že strávi na letisku niekoľko hodín, musí neplánovane prespať na inom mieste a pod.
Príklad: Zamestnanec a zamestnávateľ sa v pracovnej zmluve dohodli, že kompenzáciu podľa nariadenia 261/2004 zamestnanec prevedie zamestnávateľovi.
Možno sa domnievať, že v kontexte pracovného práva SR by takéto dojednanie bolo neplatné a v rozpore napr. s § 1 ods. 6 Zákonníka práce, podľa ktorého „V pracovnoprávnych vzťahoch možno upraviť podmienky zamestnania a pracovné podmienky zamestnanca výhodnejšie ako to upravuje tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis, ak to tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť.“ a s § 17 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého „Právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, je neplatný.“. Je potrebné však zároveň uviesť, že vyplatená kompenzácia je plnenie nepracovnoprávnej povahy – ide o plnenie v medziach určitej zodpovednosti za škodu (odškodnenie) v kontexte občianskoprávnych vzťahov (práva spotrebiteľa) – samotné nariadenie 261/2004 uvádza v bode 1 zdôvodnenia aj nasledujúce: „konanie spoločenstva v oblasti leteckej dopravy by sa malo, okrem iných vecí, zamerať na zabezpečenie vysokej úrovne ochrany cestujúcich; okrem toho by sa mal vo všeobecnosti brať plný zreteľ na požiadavky ochrany spotrebiteľa;“. Bolo by teda otázne, na základe akého právneho titulu by toto plnenie cestujúci prenášal ako zamestnanec na zamestnávateľa. Takýto prenos by sa javil ako bezdôvodné obohatenie na strane zamestnávateľa – plnenie bez právneho dôvodu (§ 222 ods. 2 Zákonníka práce – „majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu“).
