Rozvrhnutie pracovného času v záujme zabezpečenia bezpečnosti práce

Pre rovnomerne rozvrhnutý pracovný čas podľa § 86 ods. 1 Zákonníka práce platí, že o jeho zavedení rozhoduje zamestnávateľ, musí však predtým dôjsť k prerokovaniu jeho zavedenia so zástupcami zamestnancov, pokiaľ sú u zamestnávateľa ustanovení. Podľa Zákonníka práce preto postačuje na zavedenie rovnomerného rozvrhnutia pracovného času len prerokovanie so zástupcami zamestnancov a nemusí dôjsť k dohode s nimi v danom prípade.

Pre rovnomerne rozvrhnutý pracovný čas platia v § 86 ods. 2 a 3 Zákonníka práce ustanovené špecifické kritériá, podľa ktorých pri rovnomernom rozvrhnutí pracovného času na jednotlivé týždne, rozdiel dĺžky pracovného času pripadajúci na jednotlivé týždne nepresiahne tri hodiny a pracovný čas v jednotlivých dňoch nepresiahne deväť hodín. Priemerný týždenný pracovný čas nesmie pritom v určitom období, najviac štvortýždňovom, presahovať hranicu pre ustanovený týždenný pracovný čas. Pri rovnomernom pracovnom čase je výkon práce rovnomerne rozvrhnutý v zásade na päť pracovných dní v týždni.

Pokiaľ rozvrhnutie pracovného času u zamestnávateľa nespĺňa uvedené kritériá, tak ide o nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času, ktoré však môže byť zamestnávateľom zavedené podľa § 87 ods. 1 Zákonníka práce len v prípade, ak povaha práce alebo podmienky prevádzky nedovoľujú zavedenie rovnomerného rozvrhnutia pracovného času určeného pre výkon závislej práce. Podstatným špecifickým znakom rovnomerného rozvrhnutia pracovného času je, že pracovný čas je rozvrhnutý v zásade na päť dní v pracovnom týždni. Pritom výrazy "povaha práce" a "podmienky prevádzky" Zákonník práce nevymedzuje, a to ani demonštratívnym právnym výpočtom, a preto je potrebné splnenie predpokladov pre zavedenie nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času posúdiť zásadne individuálne.

Rovnomerné rozvrhnutie pracovného času je napríklad nerealizovateľné v prevádzkach, kde dochádza k nerovnomernej potrebe pracovného výkonu, takými môžu byť napríklad spoločnosti, ktoré sa zaoberajú zákazkovým nakladaním a vykladaním, či doručovaním tovaru pre zákazníkov, teda špedičné spoločnosti. Taktiež je rovnomerné rozvrhnutie pracovného času obmedzené v poľnohospodárskej výrobe, kde hlavne v lete vzniká rôzna potreba pracovného výkonu.

V prípade zavedenia nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času zamestnávateľom už nepostačuje jeho predchádzajúce prerokovanie so zástupcami zamestnancov, ale je potrebná dohoda na jeho zavedení u zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov, prípadne so samotným zamestnancom, pokiaľ zástupcovia zamestnancov neboli u zamestnávateľa ustanovení. Pritom v § 87 ods. 1 Zákonník práce neustanovuje obsahové náležitosti takejto dohody, z jej obsahu by však malo byť zrejmé, že došlo ku konsenzu ohľadom nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času a mali by tam byť taktiež uvedené kritériá pre organizáciu nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času, napríklad na niektoré pracovné dni v pracovnom týždni. Taktiež Zákonník práce neustanovuje formu takejto dohody, teda postačilo by aj jej neformálne dojednanie, to však môže spôsobovať pochybnosti ohľadom právnej preukázateľnosti takéhoto konsenzu v konkrétnom prípade. Priemerný týždenný pracovný čas nesmie pritom presiahnuť v období najviac štyroch mesiacov ustanovený týždenný pracovný čas.

Podľa § 87 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže v kolektívnej zmluve alebo po dohode so zástupcami zamestnancov rozvrhnúť pracovný čas nerovnomerne na jednotlivé týždne na obdobie dlhšie ako štyri mesiace, najviac na obdobie 12 mesiacov, ak ide o činnosti, pri ktorých sa v priebehu roka prejavuje rozdielna potreba práce. Pritom dohodu nemožno nahradiť rozhodnutím zamestnávateľa, pričom ide o kogentnú právnu úpravu. Priemerný týždenný pracovný čas počas tohto obdobia nesmie pritom presiahnuť ustanovený týždenný pracovný čas. Rovnako môže byť rozvrhnutý pracovný čas pre určité organizačné útvary alebo druhy prác.

Pritom Zákonník práce neustanovuje obsahové náležitosti takejto dohody, z jej obsahu by však malo byť zrejmé, že došlo ku konsenzu ohľadom nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času a mali by tam byť taktiež uvedené kritériá pre organizáciu nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času, napríklad na niektoré pracovné dni v pracovnom týždni. Taktiež Zákonník práce neustanovuje formu takejto dohody, teda postačilo by aj neformálne dojednanie, to však môže spôsobovať pochybnosti ohľadom právnej preukázateľnosti takéhoto konsenzu v konkrétnom prípade.

Pracovný čas v priebehu 24 hodín nesmie presiahnuť 12 hodín, pričom uvedenú maximálnu hranicu pracovného času nemožno navýšiť ani konsenzom.