Pracovná pohotovosť mimo pracoviska a jej posúdenie

V oblasti pracovného práva sa vo väzbe na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-518/15 Matzak objavil celý rad sporov, ktoré sa dostali pred Súdny dvor EÚ, ktoré sa týkajú otázky, či určitý čas, kedy je zamestnanec nejakým spôsobom k dispozícii zamestnávateľovi (pracovná pohotovosť) je považovaný za pracovný čas alebo nie?

Nejde o prípady, kedy sa pracovná pohotovosť uskutočňuje na pracovisku, pretože tam už Súdny dvor EÚ dávno v prípadoch napr. C-303/98 SIMAP, C-151/02 Jaeger rozhodol, že ide o pracovný čas (v tejto súvislosti to tak upravuje aj § 96 Zákonníka práce).

Ide o prípady, kedy sa zamestnanec zdržiava mimo pracoviska, ale vyžaduje sa, aby sa buď zdržoval na určitom mieste v blízkosti pracoviska, alebo sa na pracovisko, miesto zásahu dostal do určitého času, bol povinný zdvihnúť telefón a pod.

V podmienkach SR ide teda o posudzovanie situácie podľa § 96 Zákonníka práce, kde sa ustanovuje:

Toto rozdelenie v Zákonníku práce sa javí byť pri čisto gramatickom výklade nie celkom aktuálne a je otázne, ako by táto otázka bola posúdená v súdnom spore, ktorý by sa ako predbežná otázka dostal aj pred Súdny dvor EÚ.

V kontexte pracovného práva by teda napr. išlo o otázky, že zamestnanec má pracovnú pohotovosť mimo pracoviska (čo je doba odpočinku), ale v prípade potreby by sa do práce musel dostaviť do 10 minút alebo by musel byť v dostupnosti 5 km od pracoviska. Efektívne je tak obmedzený vo svojom pohybe.

Základná otázka, ktorá sa v tomto prípade teda objavuje, je, či takéto obmedzenie vlastne nie je ekvivalentom pobytu na pracovisku. Aký je rozdiel v tom, že zamestnanec je na pracovisku, nepracuje, ale je pripravený na výkon práce, alebo zamestnanec je síce na nejakom mieste (inom ako pracovisko), nepracuje, ale je povinný napr. do 10 minút prísť na pra