Pod protiprávne konanie zamestnávateľa možno zaradiť také jeho konanie, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi, ktoré mu ukladajú určité právne povinnosti, alebo môže ísť o opomenutie konania zamestnávateľa, ktorý nekonal, hoci konať mal.
Príklad č. 4:
Pri pracovnom pohovore sa zamestnávateľ pýta uchádzača o zamestnanie otázky, ktoré sa týkajú jeho rodinných pomerov, či má družku a taktiež aj o odborovej príslušnosti. Uvedené otázky zamestnávateľ odôvodnil tým, že potrebuje zamestnanca so stabilným rodinným zázemím, aby pre časté osobné prekážky v práci zamestnanec neabsentoval v práci. Konal v tomto prípade zamestnávateľ v rozpore s platným právom?
Podľa
§ 41 Zákonníka práce platí, že zamestnávateľ môže od fyzickej osoby, ktorá sa uchádza o prvé zamestnanie, vyžadovať len informácie, ktoré súvisia s prácou, ktorú má zamestnanec vykonávať a zamestnávateľ môže od fyzickej osoby, ktorá už bola zamestnávaná, požadovať predloženie pracovného posudku a potvrdenia o zamestnaní, ktoré sú zhodnotením výkonu doterajšej práce.
V súvislosti s podmienkami, ktoré si v
§ 41 Zákonník práce vyžaduje v rámci predzmluvných právnych vzťahov, je podstatné striktne rešpektovať zákaz, ktorý ustanovuje tento predpis pre zamestnávateľa, ktorý sa uchádzača o zamestnanie pri pracovnom pohovore nemôže pýtať na určité okruhy otázok.
Ide napríklad o otázky o tehotenstve, pričom sa na pracovnom pohovore zamestnávateľ nemôže uchádzačky o zamestnanie pýtať, či už je tehotná, či poberá materské, či je na materskej alebo rodičovskej dovolenke a akékoľvek otázky, ktoré súvisia s tehotenstvom.
Rovnako nemožno požadovať informácie o rodinných pomeroch uchádzača o zamestnanie. Otázky týkajúce sa rodinných pomerov uchádzača o zamestnanie sú napríklad akékoľvek otázky, ktoré sa týkajú blízkych osôb uchádzača o zamestnanie. Určenie pojmu "blízka osoba" poskytujú ustanovenia
§ 116 a
§ 117 Občianskeho zákonníka, teda za blízku osobu uchádzača o zamestnanie je potrebné považovať aj osobu, ktorej ujmu by uchádzač o zamestnanie považoval za svoju vlastnú. Pod takouto osobou je potrebné ponímať aj družku uchádzača o zamestnanie, ktorá je taktiež blízkou osobou. Preto sú nevhodné otázky týkajúce sa družky uchádzača o zamestnanie.
Pri výklade pojmu "rodinné pomery" je preto potrebné nepridržiavať sa len vzťahov rodinného, príbuzenského charakteru, ale treba zohľadňovať aj ostatné, citové vzťahy daného uchádzača o zamestnanie.
Taktiež nemožno od uchádzača o zamestnanie požadovať informácie o jeho politickej, odborovej a náboženskej príslušnosti. Napríklad môže ísť o otázky typu či uchádzač o zamestnanie je sympatizantom alebo členom nejakej politickej strany alebo zoskupenia alebo či je odborovo angažovaný na rôznych stupňoch odborov - odborový dôverník, člen zamestnaneckej rady alebo člen odborového orgánu. Taktiež sú neopodstatnené otázky týkajúce sa náboženského presvedčenia uchádzača o zamestnanie, teda či je členom nejakej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.
Preto možno uviesť, že zamestnávateľ konal v rozpore s platným právom.
Pri výkladoch kritérií "politická, odborová alebo náboženská príslušnosť" je preto potrebné pristupovať extenzívne aj v kontexte osobitnej právnej úpravy. V prípade politickej príslušnosti je to zákon č.
85/2005 Z.z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov, v prípade odborovej príslušnosti upravuje túto problematiku
Zákonník práce a pri náboženskom presvedčení je to zákon č.
308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov, ktoré predstavujú osobitnú právnu úpravu.
Popri zákaze pýtania sa uvedených okruhov otázok
Zákonník práce ustanovuje aj právny nástroj, ktorý má uchádzač o zamestnanie pre prípad, že zamestnávateľ tieto zákazy poruší, prípadne nedodrží princíp rovnakého zaobchádzania a dopustí sa v rámci predzmluvných právnych vzťahov diskriminačného konania.
Podľa
§ 41 ods. 9 Zákonníka práce je v prípade uvedeného porušenia zákonných pravidiel možnosť žiadať primeranú peňažnú náhradu. V prípade, že takúto peňažnú náhradu sám zamestnávateľ uchádzačovi o zamestnanie neposkytne, môže si tento túto náhradu požadovať aj prostredníctvom podania žalobného návrhu, ktorý sa podáva súdnou cestou.
V uvedenom žalobnom návrhu uvedie uchádzač o zamestnanie výšku peňažnej náhrady, ktorú požaduje. Uvedená náhrada však nesmie byť neprimerane vysoká, inak má súd oprávnenie takúto neprimeranú peňažnú náhradu primerane znížiť podľa vlastného uváženia.
Príklad č. 5:
Zamestnanec, ktorý nastúpil do práce, nebol pri nástupe do zamestnania zamestnávateľom oboznámený s pracovným poriadkom. Zamestnávateľ uvedený stav odôvodňoval tým, že zamestnanec sa mal o platnom pracovnom poriadku dozvedieť od iných zamestnancov. Konal v tomto prípade zamestnávateľ v rozpore s platným právom?
Podľa
§ 47 ods. 2 Zákonníka práce pri nástupe do zamestnania je zamestnávateľ povinný zamestnanca oboznámiť s pracovným poriadkom, s kolektívnou zmluvou, s právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na prácu ním vykonávanú, s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ktoré musí zamestnanec pri svojej práci dodržiavať, s ustanoveniami o zásade rovnakého zaobchádzania a s vnútorným predpisom upravujúcim oznamovanie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.
Ide pritom o kogentné ustanovenie, ktoré musí zamestnávateľ bezvýhradne rešpektovať, teda zamestnávateľ sa svojej právnej povinnosti nemôže zbaviť poukázaním na to, že iný zamestnanec mohol zamestnanca oboznámiť s platným pracovným poriadkom.
Pre právnu relevanciu pracovného poriadku je nevyhnutné, aby tento spĺňal jednotlivé predpoklady jeho platnosti ustanovené v
§ 84 Zákonníka práce, a to kumulatívne a obligatórne.
Pracovný poriadok môže zamestnávateľ vydať len po predchádzajúcom súhlase zástupcov zamestnancov, inak je neplatný v celom rozsahu. Pritom
Zákonník práce neustanovuje formu a ani obsah takéhoto predchádzajúceho súhlasu. Preto takýto súhlas môže byť zástupcami zamestnancov daný aj neformálne, pre právnu jednoznačnosť a preukaznosť je však vhodná písomná forma. Taktiež
Zákonník práce neustanovuje obsahové náležitosti takéhoto súhlasu.
Pokiaľ bol pracovný poriadok jednostranne vydaný zamestnávateľom a zástupcovia zamestnancov nedali predchádzajúci súhlas, je takýto pracovný poriadok neplatný, pričom
Zákonník práce výslovne neustanovuje, o akú neplatnosť ide. Pritom možno predpokladať, že pôjde o absolútnu neplatnosť takto vydaného pracovného poriadku, keďže odporuje, z hľadiska postupu jeho prijatia,
Zákonníku práce, ktorý je zákonnou právnou úpravou.
Cieľom pracovného poriadku je konkretizovať jednotlivé ustanovenia
Zákonníka práce, ktoré nenašli svoje vyjadrenie v
Zákonníku práce, teda pracovný poriadok nemôže ísť nad rámec a ani do rozporu s týmto právnym predpisom, inak by bol neplatný v rozsahu, v akom odporuje tejto právnej úprave. Uvedené vyplýva z toho, že pracovný poriadok je vnútorným normatívnym predpisom podzákonného charakteru, ktorý nesmie odporovať zákonnej právnej úprave.
Pracovný poriadok môže podľa
Zákonníka práce zaviazať len podriadených zamestnancov konkrétneho zamestnávateľa, teda možno konštatovať, že má obmedzenú personálnu pôsobnosť. Preto nemôže zaviazať subjekty, ktoré stoja mimo zamestnávateľa, a to ani vtedy, pokiaľ tieto subjekty majú so zamestnávateľom uzatvorenú zmluvu podľa občianskeho alebo obchodného práva. Pracovným poriadkom je viazaný aj sám zamestnávateľ, keďže určité právne povinnosti môže tento vnútorný predpis ukladať aj jemu, v tom prípade ho musí rešpektovať. Preto možno konštatovať, že pracovný poriadok je vnútorným normatívnym aktom, ktorý je výsledkom konsenzu a upravuje právne postavenie subjektov pracovného pomeru a taktiež sa na nich vzťahuje. Preto je nevyhnutné, aby aj následné zmeny pracovného poriadku boli vydané po predchádzajúcom súhlase zástupcov zamestnancov v konkrétnom prípade.
Princíp konsenzu sa preto vzťahuje nielen na vznik, ale aj na akúkoľvek zmenu, ktorá môže v pracovnom poriadku nastať v danom prípade. Prípadné nedodržanie tohto východiskového princípu sankcionuje
Zákonník práce neplatnosťou pracovného poriadku.
Pracovný poriadok nadobúda účinnosť odo dňa, ktorý je v ňom ustanovený, najskôr však dňom, ktorým bol u zamestnávateľa zverejnený v konkrétnom prípade. Tým sa zabraňuje, aby sa pracovný poriadok vzťahoval na podriadených zamestnancov ešte pred okamihom jeho zverejnenia, teda predtým, keď mali možnosť relevantne sa s ním oboznámiť.
Informovanosť je podstatným principiálnym východiskom, ktorá požaduje, aby boli zamestnanci oboznámení s pracovným poriadkom ešte pred jeho účinnosťou a taktiež, aby boli vopred oboznámení s každou jeho zmenou alebo následnou úpravou. Taktiež musí byť každý zamestnanec, ktorý bol prijatý do pracovného pomeru u zamestnávateľa, oboznámený s pracovným poriadkom, pričom je právnou povinnosťou zamestnávateľa oboznámiť takéhoto zamestnanca s pracovným poriadkom.
V prípade pracovného poriadku je potrebné vyzdvihnúť aj transparentnosť v súvislosti s jeho prijímaním a oboznamovaním. Preto je potrebné, aby bol pracovný poriadok riadne prístupný u zamestnávateľa a aby si podriadení zamestnanci, na ktorých sa pracovný poriadok vzťahuje, mali možnosť oboznámiť sa s ním. Pritom
Zákonník práce neustanovuje, akou formou má byť pracovný poriadok jednotlivým zamestnancom prístupný. Preto možno voliť sprístupnenie písomného vyhotovenia pracovného poriadku v prístupnej miestnosti pre jednotlivých zamestnancov alebo aj cestou zaslania pracovného poriadku v elektronickej forme.
Protiprávneho konania sa zamestnávateľ dopustí aj vtedy, keď poruší svoju právnu povinnosť podľa
§ 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, a to tým, že neprideľoval zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, neplatil mu za vykonanú prácu mzdu, neutváral podmienky na plnenie pracovných úloh a nedodržiaval ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou.
Preto možno uviesť, že zamestnávateľ konal v rozpore s platným právom.
Príklad č. 6:
Zamestnávateľ poskytol zamestnancovi, ktorý bol muž, mzdu, inej zamestnankyni však za prácu rovnakej hodnoty, teda za porovnateľnú prácu poskytol nižšiu mzdu v danom prípade. Svoje konanie odôvodňoval tým, že nešlo o rovnakú, ale porovnateľnú prácu a odmeňovanie sa posudzuje vždy individuálne. Konal v tomto prípade zamestnávateľ v rozpore s platným právom?
Právo zamestnanca na výplatu mzdy je súčasťou všeobecnej právnej úpravy odmeňovania, ktorá je uvedená predovšetkým v základných zásadách
Zákonníka práce, ktoré sú ustanovené hneď v jeho úvode. Keďže ide o zásady, tak sú to nosné idey, ktoré sú piliermi pre správne ponímanie špecifickej právnej úpravy odmeňovania a jednotlivých právnych inštitútov, kde je možné zaradiť aj odmeňovanie a jeho poskytovanie.
Pre odmeňovanie je potrebné v plnom rozsahu rešpektovať čl. 1 základných zásad
Zákonníka práce, kam patrí napríklad zásada rovnakého zaobchádzania, ktorá si vyžaduje zákaz akejkoľvek formy diskriminácie, ktorá je protiprávnym konaním.
V kontexte uvedeného platí, že za rovnako vykonanú prácu sa má poskytovať mzda rovnakej výšky a je irelevantné, či túto prácu vykonal muž alebo žena, teda je neprípustná diskriminácia podľa pohlavia. Uvedený zákaz diskriminácie podľa pohlavia našiel svoje vyjadrenie aj v
§ 119a ods. 2 Zákonníka práce, ktorý konštatuje, že muži a ženy majú právo na rovnakú mzdu za rovnako odvedenú prácu alebo za prácu rovnakej hodnoty. Pritom za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty sa považuje práca rovnakej alebo porovnateľnej zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti, ktorá je vykonávaná v rovnakých alebo porovnateľných pracovných podmienkach a pri dosahovaní rovnakej alebo porovnateľnej výkonnosti a výsledkov práce v pracovnom pomere u toho istého zamestnávateľa, ktorý je spoločným zamestnávateľom muža a ženy v danom prípade.
Výpočet kritérií, podľa ktorých sa hodnotí rovnaká práca alebo práca rovnakej hodnoty, za ktorú sa má poskytovať mužovi a žene rovnaká mzda, ktorú poskytuje
Zákonník práce, je len demonštratívny a zamestnávateľ môže rozšíriť rozsah týchto zákonných kritérií porovnateľnosti vykonávanej práce o ďalšie kritériá, tieto však musia byť založené na princípe objektívnosti. Tak napríklad v oblasti technických prác možno použiť technické normy a plány, ktoré však musia byť objektívne nastavené a nesmú zvýhodňovať mužov v porovnaní so ženami, inak ide o diskriminačné konanie.
Preto možno uviesť, že zamestnávateľ konal v rozpore s platným právom.
Príklad č. 7:
Porušením právnych povinností zamestnávateľa je aj to, že svojim zamestnancom nezabezpečoval také pracovné podmienky, aby mohli riadne plniť svoje pracovné úlohy bez ohrozenia života, zdravia a majetku, a aj keď zistil nedostatky, neurobil opatrenia na ich odstránenie v danom prípade. Preto právne súladné konanie zamestnávateľa je také, ktorým preventívne predchádza škodám alebo ujme, ktorá by mohla potenciálne vzniknúť pri výkone závislej práce.
Pod protiprávne konanie možno zaradiť aj každé konanie zamestnanca alebo zamestnávateľa, ktoré je v rozpore s pracovnou zmluvou, ktorá je platná. V konkrétnom prípade môže ísť o porušenie ustanovení obligatórnych náležitostí pracovnej zmluvy podľa
§ 43 ods. 1 Zákonníka práce. Zamestnávateľ napríklad zmenil zamestnancovi miesto výkonu práce, a to aj napriek tomu, že zamestnanec s tým nevyslovil súhlas alebo zamestnávateľ rozširoval opis pracovných činností v rozpore s druhom závislej práce, ktorá bola dohodnutá v pracovnej zmluve. Taktiež môže ísť aj o porušenie ďalšieho obsahu pracovnej zmluvy podľa
§ 44 Zákonníka práce, kde možno zaradiť napríklad ďalšie hmotné výhody, pokiaľ boli dohodnuté v danom prípade.
Pod protiprávnym konaním možno rozumieť aj každé konanie zamestnanca alebo zamestnávateľa, ktoré je v rozpore s vnútorným predpisom zamestnávateľa. Takýmto významným vnútorným predpisom zamestnávateľa je aj pracovný poriadok. V pracovnom poriadku si zamestnávateľ upravuje napríklad jednotlivé prípady porušenia pracovnej disciplíny, z ktorého možno vyvodzovať sankcie, prípadne skončenie pracovného pomeru.
Zamestnávateľ napríklad vo svojom pracovnom poriadku rozumie pod "závažným porušením pracovnej disciplíny" príchod do zamestnania pod vplyvom látky, ktorá ho robí nespôsobilým na výkon závislej práce. Porušenie tohto ustanovenia pracovného poriadku je protiprávnym konaním zamestnanca, musia byť však kumulatívne splnené všetky predpoklady, ktoré
Zákonník práce ustanovuje pre platnosť pracovného poriadku.
Protiprávnym prejavom vôle je aj prípad, keď zamestnanec alebo zamestnávateľ nekonal, hoci bol na takéto konanie povinný na základe právneho predpisu, vnútorného normatívneho predpisu alebo pracovnej zmluvy. Tak napríklad zamestnávateľ neposkytoval zamestnancovi ochranné pracovné prostriedky, ktoré mali zamestnancovi zabezpečiť ochranu zdravia pri výkone špecifickej závislej práce, hoci podľa právnych predpisov bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci tak urobiť mal. Tým sa dopustil zamestnávateľ protiprávneho konania a bude musieť znášať nepriaznivé právne následky svojho protiprávneho konania, a to nielen v pracovnoprávnej oblasti.
Záver
Vznik protiprávneho konania zamestnanca alebo zamestnávateľa je jedným z predpokladov pracovnoprávnej zodpovednosti, pričom ide o obligatórny predpoklad. Pritom protiprávnym konaním zamestnanca je aj výkon zárobkovej činnosti u konkurenčnej firmy, pričom sa zaviazal, že tak konať nebude v pracovnej zmluve v danom prípade. Príkladom protiprávneho konania zamestnávateľa je prípad, keď nepoučí zamestnanca o svojich vnútorných predpisoch, napríklad o pracovnom poriadku. Pritom protiprávnym konaním je aj opomenutie konania, na ktoré bol daný subjekt povinný podľa právnej úpravy. A taktiež zamestnávateľ musí vytvoriť vhodné pracovné podmienky pre zamestnancov v komplexnom rozsahu.