Štvordňový pracovný týždeň. Utopická vízia či bežný štandard?

Aj legislatíva Európskej únie postupne kladie čoraz väčší dôraz na tzv. work-life balance, čiže zosúladenie osobného a pracovného života, dôkazom je okrem iného aj prijatie dvoch smerníc ešte v roku 2019[1], ktoré boli transponované do slovenského právneho poriadku s účinnosťou od 1. novembra 2022. V súčasnosti neexistuje jednotná legislatíva na celoeurópskej úrovni, ktorá by upravovala 4-dňový pracovný týždeň. Jednotlivé členské štáty môžu preto túto tému uchopiť podľa svojich predstáv.

V rámci legislatívy Európskej únie je s ohľadom na pracovný čas relevantná smernica 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Táto smernica bola prevzatá aj do právneho poriadku Slovenskej republiky a určuje okrem iného limity pracovného času a dĺžku a pravidelnosť jednotlivých prestávok a dôb odpočinku.

Trendy v Európskej únii a vo svete

Rakúsko už od roku 2008 v zákone o pracovnom čase predpokladá možnosť 4-dňového pracovného týždňa. Vo všeobecnosti platí, že dohodnutý týždenný pracovný čas sa rozdelí
do 4 dní v týždni. Neexistuje nárok zamestnanca na 4-dňový pracovný týždeň, zamestnávateľ musí s takýmto rozvrhom pracovného času súhlasiť. Je možné aj striedanie 4-dňového a 5-dňového týždňa. V Rakúsku povinne platné kolektívne zmluvy môžu určovať, či voľným dňom zamestnanca môže byť ktorýkoľvek deň v týždni alebo či má zamestnanec povinnosť pracovať štyri po sebe idúce dni.

Belgicko v nariadení vlády v roku 2022 upravilo, že belgickí zamestnanci, ktorí pracujú na plný úväzok, majú právo požiadať svojho zamestnávateľa o možnosť pracovať štyri dni v týždni, no bez redukcie odpracovaných hodín v rámci pracovného týždňa. V praxi to znamená zachovanie si, pre nich zvyčajného, 38-hodinového pracovného týždňa, ale možnosť odpracov