Pracovné podmienky zamestnancov

V dôsledku modernizácie a zlepšovania pracovných postupov sa zvyšujú aj požiadavky na tvorbu a úpravu pracovného prostredia a pracovných podmienok zamestnancov. Toto prostredie je tvorené súborom vonkajších hmotných a nehmotných faktorov, ktoré priamo pôsobia na zamestnanca a jeho prácu. Zamestnanec trávi v tomto prostredí asi 1/3 dňa.

Pojmom pracovné podmienky mož­no rozumieť komplex podmienok, ktoré pôsobia na zamestnanca v pracovnom procese a vplývajú na jeho pracovný výkon.

Pracovné podmienky sú ustanovené všeobecne záväznými právnymi predpismi a musia spĺňať základné požiadavky na rozvrhnutie pracovného času, odpočinok, zdravie a bezpečnosť zamestnancov.

Rozoznávame časové ­podmienky práce a podmienky pracovného prostredia nasledovne:

1. časové podmienky práce:

a) pracovný čas,

b) doba odpočinku,

2. pracovné prostredie:

c) úprava a vybavenie pracoviska,

d) bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci.

Tento príspevok bližšie rozoberá jednotlivé pracovné podmienky a ich legislatívnu úpravu.

Časové podmienky

Predstavujú dĺžku a štruktúru pracovného času, účelné striedanie práce a oddychu v rámci zmeny, pracovného týždňa a roka.

Definíciu pracovného času obsahuje § 85 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“). Podľa predmetného ustanovenia pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi a v ktorom vykonáva prácu a plní si povinnosti podľa pracovnej zmluvy. Uvedená definícia nie je úplne presná, keďže v rámci pracovného času dochádza zo strany zamestnanca aj k plneniu povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych a iných predpisov, nielen z pracovnej zmluvy.

Rozlišujeme denný, týždenný a ročný pracovný čas. Zákonník práce vychádza prevažne z týždenného pracovného času.

Zákonom stanovený pracovný čas zamestnanca v Slovenskej republike je najviac 40 hodín týždenne. Zamestnanec, ktorý má pracovný čas rozvrhnutý tak, že pravidelne vykonáva prácu striedavo v oboch zmenách v dvojzmennej prevádzke, má pracovný čas najviac 38 a 3/4 hodiny týždenne a vo všetkých zmenách v trojzmennej prevádzke alebo v nepretržitej prevádzke má pracovný čas najviac 37 a 1/2 hodiny týždenne.

Pracovný čas môže byť rozvrhnutý rovnomerne alebo nerovnomerne. Na určenie, či ide o rovnomerné alebo nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času je skutočnosť, či je v každom týždni rovnaká dĺžka pracovného času, alebo či prípadný rozdiel nepresahuje 3 hodiny a pracovný čas v jednotlivých dňoch nepresiahne 9 hodín.

Zákonník práce pozná aj pružný pracovný čas. Je to spôsob rovnomerného alebo nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času, ktorý zamestnávateľ môže zaviesť kolektívnou zmluvou alebo po dohode so zástupcami zamestnancov. Pri pružnom pracovnom čase si zamestnanec v rámci stanovených alebo dohodnutých pravidiel určuje sám začiatok a koniec a aj dĺžku pracovnej zmeny a má tak možnosť usporiadať si pracovný čas podľa osobných potrieb v rámci ustanovených pravidiel.

Pružný pracovný čas sa môže uplatňovať len na tých pracoviskách, kde organizácia práce a technológia nevyžadujú úzku kooperáciu zamestnancov. Výhodou pružného pracovného času je najmä zlepšenie disciplíny práce, vyplývajúce z pocitu väčšej voľnosti, zodpovednosti a spoluúčasti na rozhodovaní pri voľbe pracovného režimu, zníženie absencie a nadčasovej práce. Pružný pracovný čas oceňujú viacerí zamestnanci najmä