K tomu, aby sa zamestnanec mohol úspešne domáhať náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru musí byť splnených niekoľko predpokladov, najmä:
- zamestnanec musí zamestnávateľovi oznámiť, že trvá na jeho ďalšom zamestnávaní[1],
- súd určí, že pracovný pomer bol skončený neplatne – súd rozhodujúci o náhrade mzdy je viazaný rozhodnutím súdu o určení platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru a bez kladného rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa nemožno s úspechom domáhať nároku na náhradu mzdy[2],
- zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po neplatnom skončení pracovného pomeru,
- nedošlo k uplatneniu výnimky súdom podľa § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), t. j. súd nerozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.
Práve posledného bodu, t. j. možnosti uplatnenia výnimky podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce a jej uplatnenia z časového hľadiska, sa týka jedna z najvýraznejších zmien v aktuálnej súdnej praxi.
Výnimka podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce
Výnimka podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce znamená prelomenie zákonného pravidla o tom, že v prípade neplatne skončeného pracovného pomeru sa pracovný pomer nekončí. Ak existujú dôvody, pre ktoré by už nebolo možné spravodlivo požadovať od zamestnávateľa ďalšie zamestnávanie zamestnanca, i keď bolo skončenie pracovného pomeru neplatné (napríklad aj pre formálnu vadu výpovede), môže do uvedenej situácie zasiahnuť súd a aplikovať princíp spravodlivosti[3] a z titulu rozhodnutia súdu ukončiť pracovný pomer i pri jeho neplatnom skončení.
Podľa odbornej literatúry[4] v minulosti prevažoval právny názor, že v prípade uplatnenia výnimky podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce súdom (t. j. ak končí pracovný pomer v nadväznosti na určenie súdu, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával), sa pracovný pomer končí dňom právoplatnosti rozhodnutia súdu. Na aplikáciu výnimky podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce súdom sa vždy vyžaduje návrh zamestnávateľa (t. j. vzájomný návrh)[5]. Takýto vzájomný návrh má potom svoj zmysel v konaní o náhrade mzdy, kde sa súd predbežne vysporiada aj s otázkou trvania pracovného pomeru[6].
Podľa názoru z uvedenej odbornej literatúry, o skončení pracovného pomeru nemožno rozhodnúť spätne, napríklad ku dňu nadobudnutia účinnosti výpovede. Obdobný právny názor a konštatovanie o „nemožnosti spätnej účinnosti“ skončenia pracovného pomeru súdom z dôvodu, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával možno nájsť i vo viacerých starších súdnych rozhodnutiach[7].
Uvedený právny názor o „nemožnosti spätnej účinnosti“ skončenia pracovného pomeru súdom pri uplatnení výnimky podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce však zrejme nebol podporený žiadnou relevantnou judikatúrou.
Uvedenú právnu otázku posudzoval Najvyšší súd SR, ktorý uznesením zo 6. decembra 2023, sp. zn. 7Cdo/146/2022 skonštatoval, že potom čo v danej právnej otázke nezistil existenciu relevantnej judikatúry dovolacieho súdu uzavrel, že súd podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce môže rozhodnúť, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Ďalej Najvyšší súd SR v danom uznesení konštatuje, že pre uplatnenie výnimky podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce je rozhodujúcim dňom ten deň, odkedy nebolo možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby svojho zamestnanca naďalej zamestnával a nie až deň, kedy sa právoplatne rozhodlo o neplatnom skončení pracovného pomeru.
Ďalej Najvyšší súd SR v uznesení zo 6. decembra 2023, sp. zn. 7Cdo/146/2022 konštatuje a zdôrazňuje, že právoplatný rozsudok súdu o žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nemá účinky ex nunc (t. j. ku dňu právoplatnosti), ale účinky ex tunc (t. j. práveže spätne), ku dňu, kedy mal pracovný pomer skončiť. Pracovný pomer sa pri konštatovaní súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomery obnovuje s účinkom ex tunc, ako keby nebol skon
