Prípad E-11/20
Situácia:
Pán Sverrisson zvyčajne pracuje počas dňa medzi 8:00 hod. a 16:00 hod. v pracovné dni. Pán Sverrisson musí tiež absolvovať „inšpekčné návštevy“, kde vykonáva audit na linkových staniciach islandských leteckých operátorov v zahraničí alebo odpovedá na požiadavky islandských leteckých operátorov, aby letecký mechanik navštívil miesta v zahraničí aby prvýkrát registroval lietadlo alebo na vykonávanie kontrol letovej spôsobilosti lietadiel. Ide často o jeho cestovanie do krajín mimo Európy. Pán Sverrisson a ďalší leteckí mechanici zamestnaní v ICETRA žiadali, aby ich cestovný čas bol uznaný v celom rozsahu ako pracovný čas od času odchodu z ich domovov, kým neprídu na miesto ich konečného určenia do miesta ubytovania v zahraničí.
Súd rozhodol:
1. Potrebný čas strávený cestovaním mimo bežného pracovného času pracovníkom, akým je žalobca vo veci samej na miesto („location“) iné, ako je jeho trvalé alebo obvyklé miesto dochádzky („place of attendance“), aby mohol vykonávať svoju činnosť alebo povinnosti na tomto inom mieste, ako to vyžaduje jeho zamestnávateľ, predstavuje „pracovný čas“ podľa čl. 2 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES Rady zo 4. novembra 2003 o určitých aspektoch organizácie pracovného času. Nezáleží na tom, či je to cesta vykonaná výlučne v rámci EHP alebo do alebo z tretích krajín, ak dohoda o zamestnaní („employment agreement“) je založená a riadi sa vnútroštátnym právom štátu EHP.
2. Nevyžaduje sa žiadne hodnotenie intenzity práce vykonávanej počas cestovania. [1]
V tomto ohľade teda bolo len otázkou času, kedy podobná otázka bude položená aj Súdnemu dvoru EÚ. Stalo sa tak tento rok. Konanie je vedené ako vec C-420/24 (a rumunský súd tam spomína aj prípad E-11/20) a bolo v Úradnom vestníku EÚ zverejnené 30. septembra 2024. Ide o návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal rumunský odvolací súd (Curtea de Apel Iaşi) 11. júna 2024, a týka sa sporu rumunských odborov (Sindicatul Drumarilor „Elie Radu“), ktoré ho začali v mene a na účet svojho člena BZ a správcom ciest v Rumunsku (Compania Națională de Administrare a Infrastructurii Rutiere SA – Direcția Regională de Drumuri şi Poduri Iași). [2]
Podstata sporu:
BZ je zamestnancom spoločnosti Compania Națională de Administrare a Infrastructurii Rutiere SA – Direcția Regională de Drumuri și Poduri Iași (Národná spoločnosť pre správu cestnej infraštruktúry – Regionálne riaditeľstvo ciest a mostov Iași, Rumunsko) (ďalej len „DRDP Iași“ alebo „žalovaná“) a jeho povinnosti ho zaväzujú cestovať na rôzne miesta výkonu práce na účely vykonávania kontroly na staveniskách. V júni 2021 na žiadosť svojho zamestnávateľa, DRDP Iași, BZ vykonal niekoľko ciest na rôzne staveniská nachádzajúce sa v iných lokalitách na účely vykonania kontrol. Cesty sa uskutočňovali osobným vozidlom, ktoré dal k dispozícii zamestnávateľ a ktoré zvyčajne viedol vodič. Zamestnávateľ však odmietol BZ preplatiť 31,5 hodín práce nadčas spôsobených takýmito cestami.
V dôsledku toho Sindicatul Drumarilor „Elie Radu“ (Odborový zväz pracovníkov cestných stavieb „Elie Radu“) (ďalej len „žalobca“) v mene a na účet svojho člena BZ podal žalobu na Tribunalul Iași (Vyšší súd Iași, Rumunsko), v ktorej žiadal, aby uznal skutočnosť, že v júni 2021 BZ odpracoval 31,5 hodiny práce nadčas, a zaviazal žalovanú spoločnosť DRDP Iași na vyplatenie súvisiacich nárokov na odmenu za takúto prácu nadčas.
Tribunalul Iași (Vyšší súd Iași) zamietol žalobu rozsudkom z 20. júla 2022 a konštatoval, že čas strávený samotnou cestou osobným vozidlom nepredstavuje pracovný čas ani podľa ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, ani podľa smernice 2003/88. Žalobca sa proti tomuto rozsudku odvolal na vnútroštátny súd a požiadal ho, aby Súdnemu dvoru predložil návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa výkladu pojmu „pracovný čas“ stanoveného v smernici 2003/88. [3]
Súdnemu dvoru boli položené dve prejudiciálne otázky:
Prejudiciálna otázka č. 1:
|
Majú sa ustanovenia článku 2 bodu 1 smernice [2003/88] (1) vykladať v tom zmysle, že časový úsek, počas ktorého pracovník cestuje mimo bežného pracovného času na iné miesto, než je jeho stále alebo obvyklé miesto výkonu práce, aby tam vykonával svoju činnosť alebo svoje povinnosti v súlade s požiadavkami svojho zamestnávateľa, ako aj spiatočná cesta predstavujú „pracovný čas“?
|
Komentár autora:
Článok 2 smernice 2003/88/ES ustanovuje: 1. "pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;
Rumunské právo ustanovuje:Codul muncii (rumunský zákonník práce); čl. 111 (v ktorom sa ustanovuje, že pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec vykonáva prácu, je k dispozícii zamestnávateľovi a plní svoje úlohy a povinnosti), čl. 112 (v ktorom sa ustanovuje, že pre zamestnancov zamestnaných na plný pracovný úväzok je bežná dĺžka pracovného času 8 hodín denne a 40 hodín týždenne), čl. 120 (v ktorom sa ustanovuje, že práca vykonávaná mimo bežného týždenného pracovného času ustanoveného v čl. 112 sa považuje za prácu nadčas), čl. 43 (podľa ktorého cesta na iné miesto výkonu práce predstavuje dočasné vykonávanie činností alebo úloh zamestnanca na žiadosť zamestnávateľa mimo jeho miesta výkonu práce) a čl. 44 ods. 2 (podľa ktorého má zamestnanec, ktorý cestuje na iné miesto výkonu práce, nárok na náhradu cestovných výdavkov a výdavkov za ubytovanie, ako aj denný príspevok). Ustanovenia sú teda dosť podobné, ako je to v SR.
V danom prípade teda je zjavné, že pracovník (alebo v SR zamestnanec) cestuje (je jedno, či súkromným vozidlom, autom, lietadlom, autobusom) na miesto vykonávania práce. Zároveň:
1. nejde o jeho stále alebo obvyklé miesto vykonávania práce (ide o iné miesto vykonávania práce).
Napríklad je to sídlo zamestnávateľa, konkrétna prevádzka, kde pracuje (v podmienkach SR – spravidla miesto výkonu práce podľa § 43 Zákonníka práce, prípadne aj pravidelné pracovisko). Iným miestom je potom miesto výkonu práce počas pracovnej cesty.
Typickým prípadom je situácia, keď zamestnanec so sídlom v mieste Bratislava má byť o 7:00 hod. napr. v Banskej Bystrici, pretože napr. tam má vykonať opravu alebo napr. má byť o 9:00 hod. na konferencii v Košiciach. Smeruje teda na miesto, kde bežne nepracuje.
Poznámka: Uvedenú situáciu musíme odlíšiť od prípadu, ak by mal zamestnanec ako miesto výkonu práce vymedzenú príliš veľkú regionálnu oblasť – zamestnanec bez stáleho alebo obvyklého pracoviska.Tejto otázke sauž Súdny dvor EÚ venoval vo veci Tyco (C-266/14). V prípade Tyco išlo o posúdenia času presunu (či je to pracovný čas alebo nie) u zamestnancov, ktorí každý deň cestujú zo svojho bydliska (majú výkon práce v teréne a neprichádzajú do sídla spoločnosti).
Poznamka: V bode 7 zhrnutia návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C-420/24 je uvedené „Žalovaná zastávala názor, že nie je potrebné obrátiť sa na Súdny dvor, keďže vnútroštátna právna úprava je jasná v tom zmysle, že pracovným časom je len ten čas, počas ktorého zamestnanec vykonáva prácu. Podľa žalovanej sa rozsudok Súdneho dvora vo veci C-266/14 v prejednávanej veci neuplatňuje, keďže išlo o pracovníkov, ktorí nemali stále alebo obvyklé miesto výkonu práce. BZ má však stále miesto výkonu práce, a to sídlo spoločnosti DRDP Iași.
V prípade Tyco situácia spočívala v prípade spoločnosti Tyco, ktorá vykonáv
