V členských štátoch EÚ sa kladie dôraz na kvalitu života, pričom túto nemožno dosiahnuť bez spravodlivých a uspokojujúcich pracovných podmienok a zaistenia BOZP na všetkých úrovniach pracovných činností.
Dĺžka pracovného času spolu s primeraným odpočinkom po práci sú jedným zo základných atribútov spravodlivých a uspokojujúcich pracovných podmienok, ktoré zamestnancom zaručuje aj Článok 36 Ústavy SR. Dodržiavanie týchto zákonom stanovených limitov, by malo byť základnou požiadavkou zamestnávateľa voči zamestnancovi.
Únava zamestnancov spôsobená nadmerne dlhým pracovným časom je zvlášť nebezpečná pri zamestnancoch vykonávajúcich napr. obsluhu strojov a zariadení, pri ktorých prevádzke sú vo zvýšenej miere ohrozené život a zdravie osôb (napr. stavebné stroje a zariadenia, lisy, píly, ťažba dreva), pri práci s nebezpečnými látkami, pri práci s prítomnosťou rizikových faktorov pracovného prostredia (napr. hluk, prašnosť, chemické škodliviny) a pri pracovných činnostiach náročných na fyzickú kondíciu a koncentráciu (napr. práca vo výške).
Dĺžka pracovného času významne vplýva na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, pričom možno vyčleniť samostatnú skupinu zamestnancov pracujúcich v doprave.
Práca v odvetví cestnej dopravy vyžaduje odborné zručnosti a schopnosti na vysokej úrovni. Vodiči vozidiel nákladnej a autobusovej dopravy musia byť nielen schopnými vodičmi, ale musia vedieť aj nakladať a vykladať tovar, riešiť technické problémy, ovládať jazyky, vykonávať základné administratívne činnosti, atď. V odvetví dopravy je dôležité venovať pozornosť pracovným podmienkam s cieľom zabezpečiť kvalifikovanú a motivovanú pracovnú silu. Dopravný podnik musí starostlivo naplánovať bezpečnú cestu vodiča a predpokladať, napr. pravidelné dopravné zápchy, poveternostné podmienky a prístup k primeraným parkoviskám, tzn.
musí organizovať prácu tak, aby mohli vodiči dodržiavať ustanovenia príslušných právnych predpisov upravujúcich oblasť sociálnej legislatívy v doprave.
Dodržiavanie denných a týždenných časov vedenia motorového vozidla, dodržiavanie prestávok v práci a dôb denného a týždenného odpočinku, ktoré vyplývajú z ustanovení týchto predpisov významnou mierou vplýva na bezpečnosť a zdravie nielen vodičov, ale všetkých účastníkov cestnej premávky. Nehoda pri vedení motorového vozidla má často za následok stratu života a vážne poškodenie zdravia. Uchovanie ľudského života a nepoškodeného zdravia je nie len ústavne garantované, ale rovnako tak základnou hodnotou človeka, pretože vedenie vozidla je jednou z pracovných činností, pri ktorých riziko vzniku nežiaducej udalosti je vysoké. Práve únava, vyčerpanie a preťaženosť vodiča je jedna z najčastejšie vyskytujúcich sa príčin ich vzniku. Kladenie dôrazu na vedomosť dodržiavania denných a týždenných časov vedenia vozidla a ich následné dodržiavanie je preto relevantnou požiadavkou. Vodič, ktorý vedie vozidlo, keď je unavený alebo ospanlivý, riskuje rovnako, ako keby bol pod vplyvom alkoholu. Únavu najčastejšie spôsobuje nedostatok spánku, jeho zlá kvalita, dlhá namáhavá činnosť vykonávaná počas dňa, vedenie vozidla počas horúcich letných dní, nevetrané priestory a dlhá monotónna jazda bez prestávok.
Výskumy realizované v EÚ ukázali, že vedenie vozidla vodičom, ktorý je unavený alebo ospalý, zvyšuje riziko dopravnej nehody v priemere až 4-násobne.
Je dôležité či už na úrovni štátnej politiky v oblasti legislatívy a kontroly jej dodržiavania, ale aj na úrovni poznania povinností a ich dodržiavania zo strany zamestnávateľov, zamestnancov a ostatných osôb, ktoré vplývajú na dodržiavanie limitov pracovného času v aplikačnej praxi (bezpečnostný technik, autorizovaný bezpečnostný technik) vykonávať opatrenia zamedzujúce vzniku udalostí. Malo by byť neustálou snahou vytvárať tlak na zamestnávateľov, zamestnancov a ostatných zodpovedných osôb na prehlbovanie legislatívnych vedomostí v danej problematike. Smrť zamestnanca v pracovnom procese, alebo akékoľvek poškodenie jeho zdravia má mnohokrát katastrofálny dopad nie len na zamestnávateľa z pohľadu trestnoprávnej zodpovednosti a ekonomických plnení vyplývajúcich z odškodňovania týchto nežiaducich udalostí, ale najmä existenčný dopad na ich rodiny, manželky, deti a ľudí vôkol týchto poškodených.
Zákonné požiadavky v oblasti pracovného času
V zmysle zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len "Zákonníka práce") je pracovný čas časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. Doba odpočinku je akákoľvek doba, ktorá nie je pracovným časom. Na účely určenia rozsahu pracovného času a rozvrhnutia pracovného času je týždňom sedem po sebe nasledujúcich dní.
Pracovný čas zamestnanca je najviac 40 hod. týždenne. Zamestnanec, ktorý má pracovný čas rozvrhnutý tak, že pravidelne vykonáva prácu striedavo v oboch zmenách v dvojzmennej prevádzke, má pracovný čas najviac 38 a 3/4 hod. týždenne a vo všetkých zmenách v trojzmennej prevádzke alebo v nepretržitej prevádzke má pracovný čas najviac 37 a 1/2 hod. týždenne.