Psychosociálne riziká a BOZP (2.)

V rámci Európskeho prieskumu podnikov o nových a vznikajúcich rizikách (ESENER 2) sa zistilo, že viac ako 40% zamestnávateľov považuje riadenie psychosociálnych rizík za ťažšie ako riadenie tzv. tradičných rizík bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Ako hlavné prekážky sa uvádzajú citlivosť problematiky a nedostatok odborných znalostí. Na základe prieskumu medzi zamestnancami na vyššej riadiacej úrovni sa navyše zistilo, že takmer polovica z nich je presvedčená, že žiadny z ich zamestnancov počas svojho pracovného života nikdy nebude mať problém s duševným zdravím. Skutočnosťou je, že až každý šiesty zamestnanec bude trpieť poruchou duševného zdravia. Zamestnanci s poruchou duševného zdravia sa považujú za riziko pre organizáciu, aj keď v skutočnosti zamestnanci trpiaci poruchou duševného zdravia, ktorá nesúvisí s ich prácou, zvyčajne môžu efektívne pracovať na pracovisku s dobrým psychosociálnym prostredím. [1]

Podľa Bratskej (2002) človek sa počas svojho života stretáva so širokým spektrom situácií a faktorov, ktoré sú zdrojom psychickej záťaže. Veľkosť vyvolanej reakcie, t.j. stavu organizmu a stavu jeho psychickej zložky bude pri všetkých predpokladaných záťažových faktoroch a zdrojoch závisieť od toho, aký veľký je rozpor medzi súhrnom požiadaviek z vonkajšieho prostredia a našou pripravenosťou sa s nimi vyrovnať. S termínmi psychická záťaž a stres sa človek stretáva bežne. V odbornej literatúre psychická záťaž a stres sú chápané ako synonymá, hlavne v anglicky hovoriacich krajinách, no viacerí autori poukazujú na ich nezlučiteľnosť a potrebu ich rozlíšenia. Existuje mnoho definícií psychickej záťaže a stresu. Bratská chápe psychickú záťaž v jej širšom význame, a to ako nadradený termín pre súhrnné pomenovanie rôznych psychických stavov a s nimi spätých fyziologických a psychických reakcií vyvolaných záťažovými situáciami. Stres popisuje ako pomenovanie extrémnych foriem záťažových stavov, ktoré zapríčiňujú extrémne požiadavky prostredia. Stres je dôsledok psychickej a fyziologickej reakcie na stresor (stresová situácia, udalosť, faktor, je čokoľvek, čo človek považuje za ohrozujúce niektoré z dôležitých hodnôt). [2]

Následky, ktoré sú typické pre organizáciu, v ktorej pracovníci trpia ujmou na duševnom a fyzickom zdraví z dôsledku zažívania pracovného/profesionálneho stresu sú: (Matulová a kol., 2010, str. 30) [3]

Hlavnými zdrojmi psychickej záťaže a stresu na pracovisku sú pracovné úlohy (nedostatok informácií, časová tieseň), podmienky prostredia (nevhodné podmienky organizácie, nebezpečenstvá pri výkone práce), organizácia (časté zmeny štruktúr, nejasné stanovenie kompetencií), sociálne pomery a spoločenské vzťahy (zlá pracovná klíma, konfliktné pracovné vzťahy, správanie vedenia), úprava pracovnej činnosti (pridávanie pracovných úloh, rozširovanie agendy), pracovný čas (práca na zmeny, časté nadčasy) a iné. [3]

Skôr než sa človek zameria na zvládanie psychickej záťaže a stresu je nutné si uvedomiť a zistiť, čo je pre neho zdrojom psychickej záťaže, a teda identifikovať príčiny stresu. Existuje mnoho spôsobov, jedným z nich je sebareflexia. Je to metóda vlastnej analýzy, svojho prežívania a správania. Predstavuje uvedomenie si samého seba, svojho pohľadu a postojov v súvislosti s riešením daného problému, ako aj vytvorenie si vlastného obrazu o tom, ako psychická záťaž a stres človeka ovplyvňuje, ako človek reaguje pod stresom, čo je podstatou a príčinou týchto reakcií. Následne je vhodné hľadať spôsoby, ako sa vyrovnávať s psychickou záťažou a stresom, a hlavne ako jednotlivé zdroje odstrániť alebo znížiť ich vplyv na život a výkonnosť pracovníka.

Zvládanie záťažových situácií je možné chápať ako formu správania, pomocou ktorého človek dokáže odolávať alebo prekonávať záťažové situácie, a teda aj psychickú záťaž a stres. Je to proces zvládania, vyrovnania sa s vonkajšími i vnútornými požiadavkami, ktoré sú prežívané ako zaťažujúce, čiže aktuálne presahujúce možnosti jedinca.

V odbornej literatúre sa v súvislosti s problematikou zvládania záťažových situácií uvádzajú termíny a adaptácia. je chápaný ako "boj" človeka s neprimeranou až extrémnou psychickou záťažou, ktorú človek nedokáže zvládať zaužívaným spôsobom správania. V porovnaní adaptácia sa chápe ako vyrovnávanie sa so záťažou, ktorú človek môže relatívne ľahko zvládnuť a v určitých medziach ju dokáže prekonať. Adaptácia na subjektívne nepríjemne prežívanú skutočnosť (psychickú záťaž, stres) je často zabezpečovaná obrannými mechanizmami, čiže zvládanie záťaže na nevedomej alebo vedomej úrovni prežívania človeka pomocou konkrétnych metód a techník. Za základ obrany sebaobrazu, pocitu istoty, bezpečnosti je možné považovať nevedomé vytesnenie a vedomé potlačenie. Nevedomé vytesnenie je založené na odstránení nepríjemných a neprípustných psychických zážitkov z vedomia človeka. Hoci si ich človek neuvedomuje, môžu ovplyvňovať jeho prežívanie a správanie. Vedomé potlačenie spočíva v upustení od určitej pre človeka subjektívne atraktívnej aktivity alebo jej odloženia na neskôr (Paulík, 2010). [4]

Veľmi nepríjemným dôsledkom nezvládnutej chronickej pracovnej záťaže je syndróm vyhorenia . Jedná sa o emocionálne, psychické a fyzické vyčerpanie, ktorému predchádza dlhodobý proces, dôsledkom ktorého je zlyhanie osobných copingových zdrojov a stratégií a pri ktorého vzniku stoja vlastné nároky a očakávania a aj objektívne pracovné nároky. Je spätý s profesiami, ktoré sa vyznačujú zmieňovanou vysokou pracovnou náročnosťou, neadekvátnym ohodnotením a neustálym kontaktom s ľuďmi, teda s "pomáhajúcimi profesiami" (Bartošíková, 2006). [5]

Medzi obranné